Keď sleduješ viac japonských seriálov, časom si všimneš, že sa v nich opakujú podobné motívy. Nie je to nedostatok fantázie, ale vedomá práca s témami, ktoré sú hlboko zakorenené v japonskej spoločnosti. Už sa osvedčili a ľudia majú o ne záujem. Sú to charakteristické prvky, ale možno si si to doteraz ani nevšimol. Práve tieto japonské seriály témy vytvárajú silný „aha efekt“, keď si uvedomíš, prečo na teba príbeh pôsobí tak intenzívne.
Outsider, ktorý nikam nezapadá
Jednou z najčastejších tém je postava outsidera. Človek, ktorý stojí bokom, nezapadá do kolektívu alebo sa vedome odmieta prispôsobiť. Tento motív je veľmi silný napríklad v seriáli “Nobuta wo Produce” (2005), kde je hlavnou postavou Shuji Kiritani, populárny študent, ktorý sa postupne spriatelí s odstrčenou spolužiačkou Nobuko Kotani. Seriál otvorene ukazuje, ako ľahko môže byť niekto vytlačený na okraj. V japonskej kultúre, ak niekto vytŕča, nie je to zväčša prijateľné a postupne je taký človek vytláčaný. V Japonsku sú iné kultúrne pravidlá a ak chceš v Japonsku žiť, musíš chápať, že si viac zakladajú na spoločnosti, ako na výnimočnom jednotlivcovi. Alebo jednotlivcovi, ktorý nechce pravidlá a funguje podľa vlastných. Takže tento motív je pomerne častý a výrazný.
Podobný motív nájdeš aj v “My Boss, My Hero” (2006), kde je hlavná postava Makio Kanzaki outsiderom nielen v škole, ale aj v bežnej spoločnosti. Hoci je fyzicky silný a pochádza z mafiánskeho prostredia, v triede pôsobí strateno a neisto. Outsider tu nie je slabý, len iný.
Tlak spoločnosti a očakávania okolia
Tlak spoločnosti patrí k najvýraznejším témam japonských seriálov. Postavy často nebojujú so zlom, ale s očakávaniami rodičov, školy alebo práce. Výborným príkladom je seriál “Dragon Zakura” (2005), kde učiteľ Kenji Sakuragi tlačí študentov z problematickej školy k prijímacím skúškam na Tokyo University. Seriál jasne ukazuje, že úspech nie je len osobná ambícia, ale spoločenská povinnosť.
Ďalším silným príkladom je “Hanzawa Naoki” (2013), kde hlavná postava Naoki Hanzawa čelí obrovskému tlaku firemnej hierarchie. Aj keď ide o pracovné prostredie, princíp je rovnaký – jednotlivec stojí proti systému, ktorý od neho očakáva poslušnosť a mlčanie.
Ticho, hanba a pocit povinnosti
Na rozdiel od západných seriálov, kde postavy často všetko otvorene pomenúvajú, japonské seriály pracujú s tichom. Nevyjadrené emócie, pohľady a vnútorný boj sú rovnako dôležité ako dialógy. Typickým príkladom je “Hikaru no Go” v hraných adaptáciách alebo vážnejšie ladený seriál “Soredemo, Ikite Yuku” (2011), kde postava Shunsuke Kazama nesie vinu a hanbu za činy z minulosti svojej rodiny.
Téma povinnosti a hanby je silná aj v seriáli “Tokyo Love Story” (1991), kde Kanji Nagao často mlčí nie preto, že by necítil, ale preto, že nevie, či má právo svoje pocity vysloviť. Ticho tu nie je prázdne, ale plné významu.
Japonské seriály sú však stále niečo neznáme a nepoznané, hlavne neprístupné. jednoducho preto, že pre veľmi málo divákov sa neoplatí riešiť licencie, dosah na náš trh, či titulky.
