Keď si pozrieš japonské seriály (napríklad rom-com, školské doramy alebo dramatické série), môžeš si všimnúť, že konce japonských seriálov nie sú vždy „šťastné“ v tom zmysle, ako to často poznáme z mainstreamových seriálov. Namiesto klasického „happily ever after“ mnoho japonských príbehov končí otvorene, ambivalentne alebo s pocitom, že život ide ďalej, aj keď nie ideálne. Tento prístup nie je náhoda, ale vyplýva zo špecifického estetického a kultúrneho pozadia, akým tvorcovia pristupujú k rozprávaniu príbehov.
Najskôr si povedzme: „čo je to DORAMA?“
Dorama je japonský hraný televízny seriál, (tentoraz nie anime, alebo iné animácie) v ktorom hrajú živí herci. Slovo pochádza z anglického „drama“, len je vyslovované po japonsky a už s písmenkom navyše ide o názov pomenúvajúci konkrétny žáner.
Dorama má zvyčajne krátky rozsah, najčastejšie 8 až 12 dielov, a príbeh má jasný začiatok aj koniec. Zameriava sa na bežný život, vzťahy, školu, prácu alebo vnútorné prežívanie postáv. Na rozdiel od západných seriálov je pokojnejšia, menej akčná a viac o emóciách. Často necháva diváka premýšľať aj po tom, čo posledná epizóda ponúkne a ako skončí. A ako teda často skončí?
Otvorené konce a protichodné rozuzlenia
Japonské seriály často využívajú otvorené konce, ktoré neuzavrú všetko „šťastne“. Namiesto definitívneho riešenia môžu postavy zostať v situácii, kde sa ešte niečo deje. Alebo príbeh končí v momente, keď sa divák môže zamyslieť nad jeho významom. Tento štýl je niekedy spojený s tradičnou japonskou citlivosťou na pominuteľnosť života a emócií, známy ako koncept mono no aware. Čiže vedomie krásy a zároveň smútku plynutia času. Takýto prístup sa viac sústreďuje na vnútorné prežívanie a reflexiu než na úplné uzavretie deja.
Takéto otvorené konce sa objavujú v rôznych žánroch – romantických doramách aj realistických dramatických sériách – a ich cieľom nie je diváka sklamať, ale nechať priestor pre jeho vlastné premýšľanie. Diváci tak často odchádzajú s pocitom, že príbeh pokračuje v ich hlave, nie len na obrazovke.
Realizmus a život ako neustále sa meniaci príbeh
Japonské seriály sa často usilujú o realizmus, teda o zobrazenie sveta tak, ako je – s jeho komplikáciami, nejasnosťami a okolnosťami, ktoré nie vždy dopadnú tak, ako by divák chcel. Na rozdiel od niektorých západných seriálov, kde šťastný koniec môže pôsobiť ako potvrdenie ideálnej spravodlivosti, japonské príbehy často ukazujú, že život je zložitý a nie všetky problémy sa dajú vyriešiť ľahko. Diváci tak vidia postavy, ktoré sa musia vyrovnať s realitou bez jasného „šťastia na konci“.
V praxi to znamená, že aj keď postavy dosiahnu niečo pozitívne – napríklad pochopenie, osobný rast alebo vzťah – samotné okolnosti sa nemusia zmeniť dramaticky. Toto obetovanie tradičného „šťastného konca“ je v japonských seriáloch bežné a pre mnohých divákov je to dôvod, prečo ich považujú za hlbšie alebo emocionálne autentické.
Pocit po dopozeraní: viac než len uspokojenie
Po sledovaní japonského seriálu, ktorý nekončí úplne „šťastne“, mnohí diváci pociťujú silné emócie. Nostalgiu (chýba im niečo z prvých dielov, alebo z vlastného detstva, života a minulosti). Alebo hĺbku (pochopili niečo hlbšie v príbehu), prípadne pokoj (napríklad z rozuzlenia, alebo ak je zlo potrestané dostatočne a pod.). Čiže nie len radosť. Namiesto jednoduchého „cool, happy end!“ príde pocit, že príbeh niečo zmenil v tvojom vnímaní. Aj keď to nebolo dramaticky triumfálne. Tento efekt je často úmyselný a je výsledkom dôrazu na prežívanie postáv. Ich vnútorné konflikty a vzťahy, ktoré nie sú povrchné.
Takéto ukončenie môže pôsobiť menej uspokojivo pre divákov, ktorí očakávajú jasné uzavretie, ale pre mnohých je práve táto emócia bez cukru tým, čo robí japonské seriály výnimočným zážitkom.
, môžeš si všimnúť, že konce japonských seriálov...){kind=link}